Slováci milujú hory. Kto by s tým chcel nesúhlasiť, určite ešte nebol počas sezóny na Chate pod Rysmi či na Téryho chate, kam tatranskí nosiči nestíhajú vynášať 10 či 20-kilové bandasky s vodou a chatári dorábať fazuľovicu.
Horské chaty praskajú vo švíkoch a turistom sa niet čo čudovať – horalka hlad utíši len na chvíľu a voda v plastovej fľaši sa pri hasení smädu ani zďaleka nevyrovná lahodnému „čapáku“ s očarujúcim výhľadom na Mengusovskú dolinu.
Keď si v auguste po dlhom slnečnom dni zapneme večer správy, lamentujeme nad tým, že „tí ľudia sa už zbláznili”. Chodníky vo Vysokých Tatrách, ktoré kedysi sľubovali prechádzku v prírode sa zmenili v tom lepšom prípade na promenádu turistov, v tom horšom pripomínajú piatok podvečer v Tescu – kilometrové rady a nekonečné čakanie.
Zdá sa, že súčasné chodníky turistom nestačia
Chodníkov je síce dosť, sprístupnených štítov už osem, ale zdá sa, že náporu turistov stále nestačia. Preto sa objavuje otázka, či by paradoxne nebolo lepšie pre návštevníkov aj pre chránenú prírodu, keby sa Tatry viac otvorili pre širokú verejnosť.
Keby sa sprístupnilo viac miest, aj spomínaný favorit, chodník na Rysy, by dostal počas sezóny trochu vydýchnuť, pretože ľudia by sa „rozliezli”. O tom, či bude otvorenie Tatier prospešné pre všetky strany, sa vedú diskusie už od minulého tisícročia. Jedným z obľúbených spôsobov objavovania hôr je cesta typu via ferrata, ktorá je veľmi populárna v Alpách či v Dolomitoch.
„Via ferrata” je taliansky preklad slovného spojenia železná cesta. Ide o zaistený chodník v náročnom horskom teréne vybavený stúpačkami, kramlami a istiacimi lanami. Vďaka nim môžu aj nie až tak obratní lezci s hrdosťou pokoriť na prvý pohľad nezdolateľné hory. Jediné čo potrebujú, je prilba, ferratový set a základná kondička.
Na vytváraní návštevného poriadku v Tatrách a pravidlách, ktoré obmedzujú pohyb turistov, sa spolu so Horskou záchrannou službou a odborníkmi zo Správy TANAP-u spolupodieľa spolok slovenských horolezcov JAMES. O feratách a ich význame vo Vysokých Tatrách sme sa rozprávali s jeho predsedom, Antonom Pacekom.
Ferraty kedysi neslúžili turistom
„Viete, akú peknú históriu majú ferraty?“ spýtal sa pán predseda, keď sme ho oslovili s témou, ktorá horalov skôr polarizuje – niektorí sú za, iní vyslovene proti.
„Ich história siaha až do pätnásteho storočia a z ešte dreva ich stavali vojaci či farmári, ktorí sa potrebovali dostať na druhú stranu hory. Čiže stavali sa s nejakým účelom, ľudia sa potrebovali niekam dostať.”
Od čias prvej svetovej vojny, kedy sa strategické ferraty rozšírili po Európe, ubehlo už pár desaťročí a ľudia zistili, že je to naozaj zábava – pokoriť nedobitné územia je v náture človeka a tak sa z ferrát rýchlo stala obľúbená voľnočasová aktivita s adrenalínovým nádychom, no stále relatívne bezpečná.
Hoci na Slovensku máme ferrát viacero, na území Tatier sa do dnešného dňa vybudovali iba dve: jedna do Priečneho sedla z Malej studenej doliny a druhá v Tatranskej Kotline.
„Myslím si, že o ferratách sa bude diskutovať. Viem si predstaviť ferraty na prirodzených miestach a tomuto nápadu sa vôbec nebránime. Je však dôležité, aby mala ferrata logiku a ostala zachovaná ochrana prírody spojená so zážitkom. Takých miest sa v Tatrách určite pár nájde.”
Ferrata sa nemá stavať bezhlavo
Anton Pacek ako príklad toho, ako má ferrata vyzerať, uviedol najstaršiu ferratu na Slovensku, vybudovanú v jeho rodisku na Martinských holiach.
„Ide takým krásnym kaňonom a pri prechode používate skaly, stromy a tie kramle a stupy sú len na miestach, kde sú nevyhnutné. To je príklad dobre a citlivo urobenej ferraty rešpektujúcej prírodnú scenériu.”
O ferratách v Tatrách sa písalo už veľakrát. Na začiatku tisícročia bola v médiách veľmi aktívna Občianska iniciatíva Naše hory na čele s predsedom Martinom Poradom, ktorá chcela Tatry kompletne sprístupniť turistom.
„Teraz hocikto, kto sa do toho nevyzná, si naplánuje, že chce nejakú ferratu a potom sa okolo toho spraví nejaká diskusia a zas to utíchne. Ide o to, že sme v Národnom parku a to vyžaduje aj nejaké pravidlá. Nemôže sa otvoriť masovo pre všetkých, že si bude robiť hocikto hocičo. To by stratilo štatút národného parku,” povedal nám k téme Jozef Brejčák, podpredseda asociácie horských vodcov a člen Horskej záchrannej služby.
V horách sa pohybuje už tridsať rokov a aktívne vodí trinásť. „Nie sme proti ferratám. Ide o to, ako sa to spraví a kde sa spraví,” hovorí vodca. Vyzerá to tak, že všetci, čo do toho majú čo povedať, sa zhodnú na jednom: ferraty sú fajn, ale musia mať logiku.
Ferrata je jednosmerná cesta a keď sa zapnete a rozhodnete sa ísť, už niet cesty späť, za vami totiž idú ďalší turisti. Teraz si predstavte, že do toho príde búrka, ktorá je v Tatrách najmä počas leta veľmi pravdepodobná. Ste pripútaní na železnej ceste pripevnenej na skalách v otvorenom teréne.
Jediné čo chcete, je čo najrýchlejšie sa vyslobodiť a dostať do bezpečia. Preto by mala ferrata končiť v bode, ktoré vám bude slúžiť ako útočisko v prípade vyčíňania počasia či jednoducho len únavy po náročnej trase. Mala by byť tiež ľahko dostupná pre záchranárov v prípade úrazu.
Keď ferrata až tak nedáva zmysel…
Ideálnym príkladom takéhoto miesta vo Vysokých Tatrách, ktoré spĺňa všetky parametre, je ferrata z Mlynickej doliny na Predné Solisko, o ktorej sa diskutovalo už v roku 2016. V rámci cezhraničného slovensko-poľského projektu rozšírenia turistickej infraštruktúry Interreg sa Slovensko zaviazalo v Tatrách postaviť ferratu.
Prvá myšlienka bola práve cesta na Predné Solisko, no schválený projekt spätne stoplo vtedajšie vedenie Národného parku na čele s Pavlom Majkom s odôvodneným, že výstavba by priniesla zvýšenú hlučnosť v brložisku medveďa hnedého a ovplyvnila by revír chráneného kamzíka či migračné trasy svišťov.
A tak sa namiesto Predného Soliska vybudovala zaistená cesta do Priečneho sedla, ktorá dodnes dvíha obočie nejednému horalovi. „Ferrata v Priečnom sedle je veľmi kvalitne spravená, no bol to taký čudný počin. Ide tadiaľ chodník, ktorý bol už zabezpečený dosť,” hovorí vodca Brejčák.
Jeho názor zdieľa aj predseda JAMES-u, ktorý si nie je istý, či to bol práve správny krok: „Bola tam už zaistená cesta reťazami a tridsať metrov vedľa vybudovali ďalšiu, zaistenú železami a kramlami v skalách. No chápem, že niektorých návštevníkov to môže osloviť. Týmto smerom by sa však rozvoj ferrát iste nemal uberať”.
Skúsení Tatranci sa zhodnú na tom, že ferrata na Predné Solisko by dávala oveľa väčší zmysel než tá na Priečne sedlo. Na Predné Solisko vedie od Štrbského Plesa lanovka, je tam chata a vedie tam turistický chodník, takže spĺňa všetky bezpečnostné predpoklady k vybudovaniu zmysluplnej ferraty.
Bude raz Gerlach pre všetkých?
Najvyšší štít našej krajiny je opradený rúškom tajomstva. Dobiť tento majestátny vrchol má na svojom zozname prianí snáď každý hrdý Slovák a to, že pre bežného občana nie je voľne prístupný, ale iba v sprievode horského vodcu, mu ešte pridáva na atraktivite. Je 380 eur za jeden výstup veľa? Na to dlho nemusíme hľadať odpoveď, dopyt hovorí za všetko.
„Nemáme dôvod znižovať ceny, keď roboty máme počas roka dosť,” odpovedá podpredseda vodcov Brejčák na otázku, či nie je takmer štyristo eur za výstup prehnaných. „Nemáme oficiálny cenník, ceny si každý nastavuje sám. Ceny za výstup na jednotlivé štíty sú u každého vodcu plus mínus rovnaké.”
Vodcov je na Slovensku asi 60, no aktívnych približne 45. Roboty majú dosť, no väčšina z nich vodí popri inej práci, sám pán Brejčák pracuje pre záchranárov a turistom ukazuje hory najmä počas hlavnej sezóny. Robota sa nedá robiť nonstop, je to fyzicky náročné. Niekedy má jedného človeka za týždeň, inokedy aj piatich. A najviac ľudí láka práve Gerlach.
„Vieme o snahách urobiť ferratu na Gerlach, ale to je podľa mňa nezmyselný krok. Aj zdatnejší človek potrebuje na absolvovanie tejto túry osem hodín, čo je fyzicky celkom náročné a trošku sa obávam, že nie každý návštevník by vedel vyhodnotiť svoje možnosti,” argumentuje predseda SHS JAMES A. Pacek na snahy vybudovať ferratu na najvyšší vrchol Tatier.
„A tá potenciálne možná nehodovosť je tam dosť vysoká, myslím, že ani horskí záchranári by s týmto návrhom neboli úplne stotožnení,” dodal. A má pravdu. Pán Brejčák ako člen HZS si nevie predstaviť, ako by taká ferrata fungovala. Navyše, nikto by s ňou podľa neho nesúhlasil – ani HZS, ani vodcovia, ani žiadny normálne zmýšľajúci človek.
Gerlach je podľa jeho slov obrovský a zložitý kopec. Striedajú sa tam ľahšie úseky s náročnými – človek by sa vypol z ferraty a pri náročnejšom úseku znova zapol? To vraj nedáva zmysel, rovnako ako aj množstvo železa, ktoré by sa tam muselo upevniť, čo sa tiež kríži s filozofiou ochrany prírody Národného parku.
„Celé generácie tam chodia bez toho a teraz to ideme vyistiť, aby sa tam dostali aj tí, ktorí na to nemajú? To je ako keby sme z ťažkej horolezeckej cesty chceli spraviť ľahkú, len preto, aby sa tam dostali aj slabší lezci, to ide proti logike,” skonštatoval Brejčák.
Je logické, že ľudia chcú viac spoznávať Tatry. Mnohí rodáci, ktorí prešli hory v zahraničí tvrdia, že tie naše sú aj tak najkrajšie. Na druhej strane tejto túžby objavovať však stojí pevný fakt, že Tatry sú Národným parkom a platia v nich pravidlá, ktoré, chceme, či nie, treba dodržiavať. O sprístupňovaní chodníkov a návštevnom poriadku rozhoduje správa TANAP-u v následnej spolupráci s HZS a spolkom JAMES a práve tieto dve skupiny si uvedomujú, že naše malé Tatry s 28-kilometrovým hrebeňom sú klenotom Slovenska a treba ich chrániť.
O stanovisko sme požiadali aj správu TANAP-u: „Správa Tatranského národného parku neuvažuje o budovaní nových turistických trás. Je potrebné udržiavať a starať sa o už existujúcu turistickú infraštruktúru. Jedným z hlavných poslaní národného parku je chrániť územie s najvýznamnejším prírodným dedičstvom, v ktorom je okrem iného nevyhnutné zabezpečiť nerušený priebeh prírodných procesov. To je možné iba prostredníctvom opatrení, ktoré obmedzia, prípadne zakážu vykonávanie činností s negatívnym dopadom na toto vzácne územie. Ochrana flóry, fauny, zachovanie biodiverzity sú nadradené nad úzke záujmy a potreby ľudí.”
Poctivo premysleným ferratám sa však nikto z nich nebráni a tak je to už len na nápade a iniciatíve nejakej firmy, organizácie, či jednotlivca, či sa podujme na vybudovanie nejakej novej trasy a stretne sa so súhlasom kompetentných. V každom prípade to však bude beh na dlhú trať.